Podvesná lanová dráha v Bani Cigeľ

25.10.2018

PODVESNÁ LANOVÁ DRÁHA PLD - 1

      Podvesná lanová dráha mala slúžiť ako sekundárny dopravný prostriedok na prepravu ľudí najmä v úklonných banských dielach, kde by bol pohyb osôb náročný alebo by bol v rozpore s bezpečnostnými predpismi. Maximálny sklon lanovky mohol byť preto až 35 %. Lanová dráha bola vyvíjaná Oddelením mechanizácie a automatizácie Banského výskumného ústavu v Prievidzi pod vedením Ing. Ladislava Tomaja.

      Podvesná lanová dráha mala byť použitelná v chodbách, ktorých minimálny (kruhový) profil je o priemere 3 m, poťažne je zabezpečená minimálna výška chodby 2 250 mm a šírka 2 200 mm. Tá môže byť  vo vrchnej časti chodby byť zúžená až na 1 500 mm, a to do vzdialenosti 500 mm od stropu. Dĺžka lanovej dráhy mohla byť až do 1 000 m. Maximálna prepravná rýchlosť lanovky mohla byť 1,5 m/s. Pohon lanovej dráhy mohol byť prostredníctvom hnacieho Karlíkovho kotúča alebo dvojdrážkový kotúč (priemer 760 mm) s protikotúčom (priemer 500 mm). Chodba, kde sa mala zriadiť doprava pomocou podvesnej lanovky PLD – 1, sa musela upraviť tak, aby vyhovovala už spomenutým priestorovým podmienkam. Okrem toho bolo nutné upraviť počvu (podložie) v miestach poháňacej a vratnej stanice.  V prípadoch dlhodobého nasadenia sa odporúčalo opatriť tieto miesta betónovým povrchom.

Doprava osôb na PLD - 1 bola obojsmerná. Tieto sa prepravovali na sedačkách, ktoré sa samočinne pripojovali k ťažnému lanu v nástupnej stanici a rovnako odpájali v stanici výstupnej. Minimálna vzdialenosť sedačiek na trati bola 15 metrov. Lanovka mohla prepraviť až 240 osôb za hodinu.

Poháňacia stanica bola osadená na pevnom ráme vybavenom kotviacimi skrutkami na betónový základ. Okolo pohonu viedla odstavná koľaj uchytená na strop rovnako ako na trati. V staniciach sa náchadzalo aj tzv. vodítko vypínacieho mechanizmu slúžiace na samočinné odpájanie sedačiek na konci dráhy. Ťažné lano bolo na trati vedené popri nosnom oceľovom profile dráhy v tvare „I 10" ČSN 425550. Vedenia ťažného lana Ø 16 mm ČSN 024340.41 sa umiestňovali každých cca 25 metrov. V zatáčkách dráhy sa približne na každých 15° zakrivenia použilo jedno vedenie lana.

Vertikálne držanie lana zabezpečovali 2 voľne otočné kladky na pevných čapoch. Horizontálne vedenie lana zabezpečovali ďalšie dve kladky. Jedna kladka z tejto dvojice bola výkyvná, aby nebránila prechodu odpojiteľného úchytu sedačky. Napínanie ťažného lana bolo závažím vo výstupnej stanici. Podľa zvažovaného počtu sedačiek bolo potrebné voliť dĺžku odstavných koľají dráhy v staniciach. Na jednu sedačku bolo potrebné počítať so 60 cm dĺžky odstavnej koľaje.  

Po uvedení dráhy do chodu sa presunie voľná sedačka na nástupné miesto. Po nasadnutí na sedačku sa táto samospádom posunula dopredu, čím nastalo samočinné uchytenie  k ťažnému lanu. Ďalšia osoba nastúpi, keď predchádzajúca sedačka dosiahne svetelnú dištančnú značku. Počas prepravy lanovou dráhou prepravovaná osoba pozoruje trať pred sebou ako i polohu predchádzajúcej sedačky. Pri zbadaní akejkoľvek prekážky, ktorá by mohla znemožniť bezpečný prejazd sedačky, zatiahnutím za lanko signalizácie (viedlo na trati v dosahu prepravovanej osoby, slúžilo na núdzové odstavenie lanovky a po odstavení lanovky ako signalizačný prvok) môže kdekoľvek odstaviť zariadenie. V prípade nebezpečenstva havárie (napr. roztrhnutie lana) pri nebezpečenstve ujdenia sedačky sa táto zastaví zatiahnutím rukoväte ručnej brzdy. Opustenie sedačky počas jazdy bolo možné, sedačka pokračovala v svojej dráhe až po výstupnú stanicu.

Na konečnej výstupnej stanici sa sedačka automaticky odpojí a zotrvačnosťou prebehne malý úsek dráhy. Dopravovaná osoba vystúpi zo sedačky a ručne zatlačí na odstavnú koľaj.

Nosnú časť každej sedačky tvorí vozík. Na vozíku je zavesený záves sedačky. Na závese je sedadlo upravené tak, aby sa prepravovaná osoba mohla pri jazde držať závesu a aby jeho ťažisko zaisťovalo zvislú polohu sedačky. Teleso vozíka bolo vytvorené bočnicami, v ktorých sú na valivých ložiskách uložené štyri nosné kladky  - tie sa počas jazdy odvaľujú po nosnej dráhe. Pre prípad nadvihovania vozíka počas jazdy (napr. pri vertikálnych zakriveniach) je vozík vybavený aj dvoma spodnými kladkami, ktoré zaisťujú hladký chod vozíka pri nadvihnutí vozíka a to tak, že pri nadvihnutí vozíka sa odvaľujú od päty nosného profilu trate.  Alternatívne mohli byť bočnice vozíka vybavené len dvoma nosnými kladkami a štyrmi bočnými vodiacimi kladkami. Na pôvodnom variante tak nahradili vence na nosných kladkách. Odlišnosti boli aj u brzdiaceho mechanizmu. 

Prototyp podvesnej lanovej dráhy uviedli do skúšobnej prevádzky v bani Cigeľ koncom šesťdesiatych rokov. Zariadenie bolo namontované na III. ťažobnom úseku, v hlavnej materiálovej chodbe („dovrchnej“) v tej dobe označenej číslom 132. Počas jeho prevádzky dochádzalo často k poruchám. Kedy presne došlo k ukončeniu prevádzky či k samotnej demontáži zariadenia, nie je celkom jasné. 

„Do III. ťažobného úseku som fáral cca od roku 1982, v uvedenej chodbe bolo v tom čase zabudované nekonečné lano, o ktoré bola možnosť sa zachytiť - uľahčovalo chôdzu nahor. Po mojich zisteniach takáto situácia tu bola už v roku 1973“, spomína Ing. Michal Oršula, riaditeľ neziskovej organizácie Združenie na záchranu baníckeho dedičstva Hornej Nitry.

Ján Palinský

Informácie poskytli:

Ing. Michal Oršula, Ing. Jozef Kuzmín, Mgr. Adriana Siváková, Vladimír Považan


Späť